Cesta do kopca za súmraku, horiace sviece, dve gitary a takmer tri desiatky mladých ľudí zjednotených v úmysle „za štvrtákov“. Takto vyzerala naša pôstna púť košickou Kalváriou deň pred písomnou maturitou našich najstarších. Stúpajúc krížovou cestou sme si v rukách i v sebe niesli slová „jeho ranami sme uzdravení“.

Príbeh z tejto knihy Mamina a ja pekne prečítal Martin Kaščák. Hovorí o ťažkom osude jedného chlapca, ktorého vlastní rodičia nemali radi a až láska jeho vychovávateľky mu pomohla prekonať jeho ťažký osud.

V pôstnom období začala dievčatám zo školského internátu možnosť  dobrovoľníctva v Geriatrickom centre sv. Lukáša. Prečítajte si skúsenosť jednej z nich. 

„Je to jeden z najúžasnejších faktov tohto sveta, ako slnečné svetlo, alebo začiatok jari, alebo odraz tej veľkej striebornej lastúry, ktorú voláme mesiac v tmavej nočnej vode. Usmievaš sa? Ach, keď to stratíš, už sa ďalej usmievať nebudeš.“ (Oscar Wilde)

Oscar Wilde vo svojej knihe  Obraz Doriana Graya opísal mladosť ešte tisíckrát vznešenejšie, čarovnejšie, nekonečne obdivujúco, ako skutočnú silu alebo jedinú vec, ktorú sme hodní mať. Mala som tú česť spoznať ľudí, ktorí túto, nazvime to vec, stratili. Tak ako to stratíme aj my všetci ostatní, tínedžerskí výrastkovia. Takí krásni, no pritom takí nemúdri.

Počúvala som a počúvala všetky historky, trápenia, obavy, radostné okamihy. Tíško som sedela a všímala si každú jedinú vrásku, každú šedinu, všímala som si telo, oči, úsmev, dokonca aj slzy. Videla som ako sa im rozžiarili blednúce oči keď pred sebou uvideli mňa, nevyrovnanú tínedžerku. Privítali ma a chceli mi povedať všetky tajomstvá života. Vraveli, že život je krásny a nepredvídateľný.

Verte mi, nikdy predtým som nemala takú možnosť vidieť seba tak jasne. Nezmohla som sa na veľa, len ich podporiť slovami „nebojte sa, všetko bude v poriadku, bude lepšie. Vždy je tu nádej.“ A oni odpovedali „dúfam“. Slovíčko „dúfam“ mi v tom okamihu prišlo také drahé, nádherné, no aj nenaplnené. Bála som sa, že som im nedala slová, ktoré potrebovali počuť, ale napokon po niekoľkých návštevách mi došlo, že nepotrebovali moje slová. Potrebovali moje srdce, ktoré ich vypočuje a bude si vážiť ich nevšedné slová. A tiež  potrebovali môj jemný dotyk, po ktorom zistili, že v nich je presne tá  istá túžba cítiť blízkosť druhého. Vzájomná radosť bolo to, s čím som na konci každej návštevy najviac spokojná. Zaslúžia si okolo seba pozorné uši.

Ak ešte máte starých rodičov, choďte a vypočujte si ich, zasmejte sa s nimi na  veciach, ktoré im pripadajú vtipné a nežne sa ich dotknite. Dotknite sa ich rúk, pretože tie sa dotkli toľkej bolesti a lásky zároveň, že by bol hriech nedotknúť sa. Pamätajte, zaslúžia si to.   

Autor: Veronika Rerková

Zasvätený život rehoľníkov je pre mladých ľudí zaujímavý a hodný skúmania. Aký je rozdiel medzi rehoľnou sestrou a mníškou? Ako často sa stretávajú so svojimi rodinami? Používajú internet? Je možné vystúpiť z rehole? To je len časť otázok, ktorými sme zasypali našu internátnu vychovávateľku sr. Romanu. Keďže ani ona nepoznala presné odpovede na niektoré naše otázky, navrhla nám VIP návštevu v karmelitánskom kláštore v Košiciach.

A tak v jeden pekný štvrtok sa štyri zvedavé hlávky rozhodli zažiť dobrodružstvo v kláštore. Po zvítaní s milou a usmievavou sestrou karmelitánkou sme sa najprv pomodlili v kaplnke a potom prišiel čas na naše otázky. Dozvedeli sme sa informácie o vzniku rehole, každodennom režime ich dní, ako často sa modlia a o ich klauzúrnom živote. No ak chceš poznať odpovede na svoje vlastné otázky, odporúčame ti ich navštíviť osobne.

                                                                                          Autor: dievčatá z intráku

V jeden pekný štvrtkový večer, kedy už nebolo veľmi slnečno, si zopár dievčat pripravilo pre internát rozlúčku s našimi piatimi odchádzajúcimi štvrtáčkami. Zahrali sme si pár úsmevných súťaží a po nich nasledovalo vyznanie štvrtáčok pre tých, ktorých slasti internátneho života  čakajú aj budúci rok. Zlatou perličkou programu bola kronika pre štvrtáčky spolu s malým darčekom. Večierok sme zakončili malou dobrovoľnou "diskotékou".

S výdychom po koncoročných písomkách a skúšaniach i s novými plánmi do prázdnin za dverami  sa obidva naše internáty stretli na spoločnej letnej večeri pod holým nebom. Opečená klobása, cibuľa a chlieb, debaty o dňoch oddychu i predmetoch, ktoré tento raz nevyšli... Aj takú podobu mal  jeden z  júnových podvečerov  krátko pred koncom školského roku.  

Aké je to nahliadnuť do bežného dňa  najznámejšieho rómskeho sídliska na Slovensku? Jeho život  aspoň nakrátko vidieť vlastnými očami a nielen z televíznej obrazovky? Vďaka sr. Anne, saleziánke, sa skupina študentiek nášho internátu  mohla počas júnového popoludnia osobne stretnúť s „tajomstvami rómskej pastorácie“.

Predstavujeme vám GTA.

Nech sa páči, nazrite do zákulisia GTA a spoznajte svety, v ktorých sa realizujeme a sny, ktoré si tu plníme.